Evelyn POLACEK KeRY

February 28, 2016

Caption: Photo by David Stolarik

​

Konečne tu máme slnečný, hoci ešte stále chladný deň, a ja napriek zime vyťahujem z kabelky slnečné okuliare, zatiaľ čo čakáme na rohu reštaurácie Andina, ktorá sa nachádza v Shoreditchi v Londýne. Toto miesto je veľmi špecifické a mnoho ľudí tu nachádza inšpiráciu na ulici či v galériách, nakoľko je už oddávna považované za módne centrum.  V Andine, modernej Peruánskej reštaurácii, ma najviac zaujali veľké sklenené vázy s prekrásnymi kvetmi pri oknách. Tieto kvety sa každý štvrtok obmieňajú – tak to tvrdí Palo Onder, najznámejší slovenský florista v Londýne, na ktorého tu tak netrpezlivo čakáme, zatiaľ čo nás zamestnanci reštaurácie spovedajú, o akú pracovnú pozíciu máme záujem.  My však vysvetľujeme, že sme neprišli na pohovor ale na rozhovor. Keď prichádza manažérka, aby sme jej spresnili čo tu vlastné robíme, ak nemáme záujem ani o prácu ani o ich jedlo, zneistíme, no hneď ako spomenieme Palove meno, veselo sa usmeje a usadí nás.

Keď Palo dorazil a spolu s ním aj káva, usmievame sa aj my, lebo vidíme, že ho tu majú všetci radi. „Hoci sem chodím len vo štvrtky, som ich najstálejší zamestnanec. Stále sa tu menia čašníci ale ja som tu vždy,“ vysvetľuje. Začnime však pekne poporiadku, ako to už u nás býva zvykom. „Na Slovensku som študoval v Rakoviciach pri Piešťanoch,“ ale tak ako mnoho z našich vyspovedaných odviatych, Palo pôvodne nechcel študovať odbor, v ktorom sa nakoniec uplatnil. „Chcel som študovať herectvo, ale na Slovensku je na tento odbor tlačenka alebo treba mať trošku viac peňazí, čo nehralo v môj prospech, tak som sa rozhodol ísť študovať jeden z ekonomických odborov. Pre nedostatok miesta som sa tam nedostal, ale ponúkli mi aby som zobral niečo iné, len na tri mesiace, s tým, že potom ho budem môcť zmeniť. Už po prvom mesiaci ma poslali na floristickú medzinárodnú vianočnú súťaž a získal som tretie miesto, čo bol veľký úspech. Nakoniec som bol v škole jeden z najlepších.“

A tak som sa spýtala prečo Londýn. Vedela som, že Palo veľa cestuje a darilo sa mu už na rôznych miestach vo svete. Mnoho ľudí by nemenilo a zostalo by na pôvodnom mieste, ale jeho to proste do Londýna ťahalo už oddávna. „Najprv som sa uchádzal o zamestnanie v kvetinárstvach na Slovensku, pracoval som pre mojich učiteľov v rôznych kvetinárstvách, ktoré vlastnili a keď som mal 18 presťahoval som sa do Bratislavy. Tam si ma ako floristu najala Erika Csekes, jedna z najdôležitejších žien v advokátskom svete na Slovensku. A odtiaľ ma to už ťahalo do Dublinu. Tam som začínal v najväčšej firme a pracovali sme tam ako blšky, čo sa odrazilo aj na ziskoch, kde sme hneď prvý rok dosiahli čistý zisk jeden milión. Bolo to super.“ Na otázku prečo práve Londýn so smiechom odpovedá: „Nuda. Ale nie. Ja už som mal taký plán pred tým. Potreboval som sa poriadne naučiť jazyk. Tým, že som už predtým býval v Írsku, londýnske prostredie pre mňa nebolo neznáme a namiesto jedného jazyka som sa ich rovno naučil štyri. Je to najlepšie mesto, v akom som kedy žil.

Je to dosť temné miesto. Myslím tým underground scénu čo sa týka hudby, sexu, umenia, street artu, to všetko ma veľmi fascinuje. A niekedy aj samota. Človek môže mať milión kamarátov, ale tým, že je to tu také veľké, je často krát aj veľmi osamelý. Osobne mi to však vyhovuje, lebo niekedy človek naozaj potrebuje byť sám. Je to istým spôsobom inšpiratívne.“

Vráťme sa ale k tomu, čo táto práca obnáša a pre aké známe osobnosti pracoval, keďže osobne viem, že ich nebolo málo a hlavne vďaka tomu sa stal úspešným freelancerom. „V Dubline som pracoval pre U2 a Barbru Streisand, ale aj rôzne päťhviezdičkové hotely. Keď som sa presťahoval do Londýna, začal som pracovať pre jednu veľkú firmu, ktorá je výhradným floristom princa Charlesa a jeho rodinu, a tak sme robili aj nejaké zákazky pre kráľovnú. Oslovili ma aj väčšie firmy v Londýne, až ma to doviedlo k rôznym obchodom na New Bond Street kde sa nachádzajú značky ako Prada, Kenzo, Mikimoto a rôzne iné diamantové obchody. Na Park Lane som pracoval pre päťhviezdičkové hotely ale aj pre Hotel Bulgari, kde si vybrali mňa a ešte jednu Slovenku. Bola to zaujímavá skúsenosť, pretože tam sa ľudia chodia ubytovať, keď si v Londýne chcú kúpiť diamanty, čomu musela zodpovedať aj pompéznosť výzdoby. Interiér bol zaujímavý, pretože väčšina vecí je ručne robená, napríklad ručne vyrobený bar. Pracujem aj pre rôzne kráľovské rodiny, také, o akých ľudia ani nevedia, že existujú – grécke či talianske.“

„Neskôr som sa predsa len dostal k filmom. Robil som kvety k filmu The Counselor s Bradom Pittom a Cameron Diaz, Into the Woods s Johnnym Deppom, taktiež som pracoval na jednej časti Harryho Potter a sérii The Royals. A vlastne ja si to už všetko ani nepamätám, lebo je toho strašne veľa.“ Mal si aj zlé alebo veľmi pozitívne skúsenosti s klientmi? „Rob Marshall, režisér Pirátov z Karibiku, tento človek ma prekvapil svojou jednoduchosťou, je veľmi príjemný, hneď pri prvom stretnutí sme si akoby potykali a pri veľa príležitostiach sme sa rozprávali. Choval sa ku mne ako človek k človeku a chcel mať okolo seba šťastných ľudí. Naopak, mal som pocit, že grécka princezná si myslí, že ľudia ako ja alebo vy sme z inej planéty. Vedia sa pohybovať len vo svojej skupine ľudí. Ale možno je to aj tým, že sú tak trochu izolovaní od tej bežnej spoločnosti.“

V reštaurácii Andina robí od začiatku jej vzniku. Je to sieť peruánskych reštaurácii a Palo spomína, že keď začínal, bol to jeho deň voľna, ale povedal si, že obísť všetky reštaurácie mu zaberie len 3 hodiny. „V podstate je to veľmi ľahké, ale v mojej práci existujú aj veci, ktoré až také ľahké nie sú. Niekedy si ma klienti objednávajú s tým, že to musím celé manažovať a to nie je úplne to čo mám rád alebo čo by som vyhľadával. Je to zaujímavá práca ale začína sa opakovať, a preto sa sústredím aj na iné veci. Snažím sa spolupracovať s charitou a umelcami, s ktorými vyrábame obrovské sochy ale aj iné umelecké diela. Momentálne sa s jednou fotografkou snažíme preraziť do sveta módy, pretože klasická floristika je už pre mňa tak trochu nudná, keďže sa jej venujem už 17 rokov. Naposledy som robil v New Yorku pre Vogue, fotili sme okuliare na túto sezónu. S kamarátkou sochárkou chystáme rám, v ktorom sú zakomponované kvety, pre ľudí aby sa mohli odfotiť. Radšej sa zameriavam na takéto veci.“

Takže svoju prácu berieš viac-menej ako umenie? Pýtam sa a snažím sa uistiť, že floristika už dávno neznamená len viazanie kytičiek na narodeniny či meniny, ale ide skôr o umelecké dielo. „Nie vždy. Záleží to od projektu. Keď pracujem na svadbách, to umenie nie je. Tam sú nápady väčšinou dané zákazníkom. Napríklad svadby pre ortodoxných židov, tam ide o obrovské množstvo kvetov a väčšinou to nedáva žiaden zmysel.“ Čím sa vlastne inšpiruješ pri svojej práci? „Jachtami. Asi je to netradičné ale jachtami, luxusnými fotkami a materiálom, cestovaním, módou a Londýnom. Pri niektorých projektoch sa však snažím neinšpirovať, človek potom iba nasleduje nejaké spôsoby a pokiaľ robím nejaký umelecký projekt, je lepšie do toho ísť s čistou hlavou a vytvoriť ho sám, dokonca ma to aj viac poteší ako keď to iba pozliepam z iných, už existujúcich projektov.“

Palo je veľmi ambiciózny a svoju prácu miluje. Vo svojej profesii nenachádza nič, čo by ho znervózňovalo, a to ani práca s úspešnými ľuďmi a celebritami, dokonca tvrdí, že aj toto je jeden z dôvodov prečo s ním mnohí radi spolupracujú. „Je dobré keď sú ľudia nad vecou a nestresujú. Ja ich viem nasmerovať a tvrdím, že to nie je koniec sveta, ale len obyčajná práca. Čo sa týka dôležitosti alebo budovania nejakého mena, pri tomto type práce treba mať aj dobré aj zlé meno. Ja som veľmi impulzívny človek, takže niekedy sa s ľuďmi nezhodnem.

Určte je lepšie mať veľké meno ako dobré meno – aj zlá reklama je reklama, aspoň sa o vás vie, a to je dôležité. V Londýne pracujem dohromady asi s 200 ľuďmi priebežne. Niektorých úplne zbožňujem, pretože je to ako keď idete na dobrú párty, veľa smiechu, hudby a dobré jedlo, ale samozrejme keď sa pracuje, tak sa pracuje.“

Mnoho kvetinárov by hneď rozmýšľalo o otvorení kvetinárstva, pretože tak funguje dnešný svet. Ľudia nechcú mať nad sebou nikoho ďalšieho, no Palo už dávno prestal snívať o vlastnom obchode, keďže vie, že práca florstického dizajnéra je omnoho atraktívnejšia. „Kvetinárstvo je niečo, čo stojí veľa námahy a ja rozmýšľam ambicióznejšie a dopredu. Myslím si, že je lepšie urobiť jednu veľkú svadbu raz za mesiac, ako každý deň zopár malých kytíc.“

Tak ako mnoho Slovákov, aj Palo je hrdý na svoj pôvod a hoci sa na Slovensko neplánuje momentálne vrátiť, Piešťany, odkiaľ pochádza, má rád a páčia sa mu.

Nikdy mi neuškodilo, že som Slovák. Práve naopak, vždy mi to pomohlo.

„Slovákov v zahraničí veľa nie je, aj keď sa zdá, že áno. Stále sme takí exotickí, niečo ‚wow‘. Máme trochu navrch. Angličania zabúdajú, že môžu byť výnimoční a my, naopak, chceme byť výnimoční. Máme veľmi dobrú reputáciu, máme rozhľad vo svete, máme schopnosť prispôsobiť sa a nie sme takí obmedzení ako niektoré kultúry. Všetci Slováci sa snažia pracovať a každý si tu uchováva nejaký štandard, dovolím si tvrdiť že aj lepší ako niektorí domáci. Som veľmi hrdý na to, že som Slovák a často sa tým chválim.

„Som veľmi šťastný. Je to presne to, čo som vždy chcel. Ľuďom ktorí by sa chceli floristike venovať by som určite odporučil začať od podlahy, na Slovensku či v zahraničí, zobrať hocijakú prácu. Táto profesia má určitý postup. Človek si nemôže myslieť, že zo dňa na deň sa dejú takéto veci. Poradil by som im aj prestať si všímať vlastné ego a robiť čo im povedia ostatní, lebo vtedy sa človek najlepšie naučí. Potom neskôr so skúsenosťami prichádza aj vymoženosť, že človek nemusí počúvať druhých.“

Z reštaurácie sa pomaly presúvame do najbližšieho kvetinárstva. Tam sa Palo cíti dobre, kvety sú to, čo ho napĺňa. „Doma žiadne kvety nemám, treba im vymieňať vodu a na to, bohužiaľ, nemám čas,“ hovorí so smiechom. Podáme si ruky a s úsmevom na tvári sa dohodneme, že toto nie je posledný krát čo sa vidíme. Veru, bolo príjemné spoznať ďalšieho odviateho Slováka, ktorý sa nebojí povedať čo si myslí a miluje Londýn. Presne tak, ako ja.

January 10, 2016

Caption: Photo by David Stolarik

​

Je veterno a zima, no výhľad na Katedrálu sv. Pavla je nádherný. „Toto je moje obľúbené miesto,“ hovorí Miška, sebavedomé, mladé dievča, ktorému sa zapáčil život v zahraničí. A hoci St. Paul’s nemá nič spoločné s prácou a štúdiom, ktorému sa venuje, možno sa raz objaví aj v jej záberoch. Michaela Sibertová totiž študuje televíznu produkciu na University of Westminster v Londýne, vďaka čomu má možnosť využívať rovnako vybavené štúdio, v akých natáčajú aj najväčšie televízne spoločnosti.

„Teraz som v treťom ročníku a pracujem na televíznej show a produkcii dokumentárneho filmu. Stále sa rada učím nové veci, rada napredujem, milujem, keď ma niečo posúva vpred. Môj momentálny plán je dostať sa čo najskôr do komerčnej sféry, pravdepodobne ITV, a pracovať tak na rôznych zábavných programoch.“

Avšak, ako to už zvyčajne býva, začiatky neboli jednoduché. Nehovoríme len o samostatnom bývaní bez najbližších, o strate domácej kuchyne a prostredia alebo o rýchlom hľadaní nových kamarátov. Miška prišla do Londýna pôvodne študovať rádiovú produkciu. Keď ju zobrali, zistila, že to nie je také, ako si predstavovala a jej sen sa pomaly rozpadal. „Angličtina nie je môj rodný jazyk. Bolo to veľmi počuť. Vedela som, že každé jedno slovíčko a prízvuk je dôležitý. Keďže som perfekcionista, tak nahrávanie akéhokoľvek textu mi trvalo hodiny. Bola to moja nočná mora.“

Pre Mišku je prvoradé šťastie a chce, aby bolo všetko dokonalé a tak sa rozhodla, že zmení odbor, v čom ju podporila rodina, kamaráti ale aj profesori. Momentálne patrí medzi najusilovnejších žiakov televíznej produkcie a keďže sa nerada nudí, popri škole sa venuje natáčaniu videoklipov a spoluprácou s hudobníkmi a umelcami. „Nikdy nezaháľam a vždy využívam svoj voľný čas na to, aby som niečo robila,“ hovorí, a preto sa jej darí napredovať.

„Som veľmi šťastná a vďačná za to, že ako dieťa som mala možnosť pozerať britské programy ako Británia má Talent a X Factor, to boli moje najobľúbenejšie programy a už od mojich dvanástich rokov som hovorila, že chcem žiť v Londýne a že chcem pracovať v takejto sfére. Mamina na to, že nech nemám veľké sny, lebo je veľmi malá šanca, že sa tam dostanem a je to príliš drahé. Keď som mala osemnásť, prišla som sem na týždeň a pochopila som, že tu chcem žiť, že sa tu cítim voľná a šťastná. V máji 2015 sa nahrávala Británia má Talent a ja som dostala ponuku, či u nich nechcem robiť stáž. Cítila som sa ako mále dieťa, keď som videla to nádherné pódium, kamery alebo keď pri mne počas skúšok stál Ant & Dec. Bola som v nemom úžase akí sú ti ľudia profesionálni a akí sú kreatívni a milí. Zažila som svoj malý sen a bola som o krôčik bližšie k tomu, čo chcem dosiahnuť.“

Miška je na univerzite jediná Slovenka vo svojom odbore a aj to ju robí výnimočnou. Hoci sa v najbližšej budúcnosti neplánuje vrátiť do svojej rodnej zeme, Slovensko má rada a je hrdá na to, že je Slovenka, pretože aj vďaka tomu sa dostala tam, kde momentálne je. Chce sa presadiť vo veľmi súťaživom odbore, no to, že nie je Britka, nevníma vôbec tragicky, skôr to berie ako výhodu, ktorú má voči ostatným uchádzačom. „V Londýne je obrovská konkurencia a je to ťažké pre každého, je jedno či ste z Anglicka alebo zo zahraničia. Ide o človeka a o to, ako veľmi to chce. Jeden môj mentor mi povedal: 

„Ľudia zo zahraničia sú často pracovitejší a majú v sebe hlad po úspechu, ktorý naozaj chcú dosiahnuť.“ 

​

Som východniarka, Slovenka s elánom čo sa nebojí a chce dokázať veľké veci, čiže som veľmi motivovaná a nebojím sa. Všetko sa dá, keď človek chce a keď tomu verí.“

Okrem štúdia, práce a rôznych natáčaní momentálne pracuje na zaujímavom projekte. „Je to dokumentárny film s názvom Viral, film o komercializácii YouTubu. Chcem ukázať svetu, že YouTuberi majú za sebou štáb, ľudí, ktorí im píšu scenáre k videám a podobne. GoGo [YouTuber zo Slovenska] je sám sebou a tak som si povedala, že by bolo zaujímavé priniesť tohto mladíka do Británie a zistiť jeho názor na to ako sa YouTube za posledné roky zmenil. Prišiel a bolo to úplne super, bol veľmi nadšený a my sme boli nadšení z neho. Mali sme veľa natáčania a finálny produkt je veľmi dobrý. Briti na to veľmi dobre reagovali, páčil sa im GoGo aj samotná myšlienka, že sme priniesli niekoho zo zahraničia. Vnímajú to exoticky. Nakoniec sa nám podarilo získať press pass na premiéru filmu v ktorom hrajú známi britskí YouTuberi Caspar Lee a Joe Sugg. Veľmi sa z toho teším, lebo to pridáva nášmu filmu väčšie vzrušenie. Som zvedavá, ako to dopadne.“

Všetky úspechy, ale aj pády ju posúvajú vpred a učí sa na vlastných chybách. Aj to je dôkaz toho, že každý človek, ktorý naozaj chce a tvrdo pracuje na tom, aby niečo dosiahol, to naozaj môže zvládnuť a dotiahnuť veľmi ďaleko. Život v zahraničí poznačí každého. „Jednoznačne som sa zmenila. Otvorili sa mi oči, otvorila sa mi myseľ. Stala som sa nezávislejšou, samostatnou. Som cieľavedomejšia, viac motivovaná. Vnímanie mojej sebahodnoty a sebavedomia sa zmenilo.“

Okrem iného by v budúcnosti nechcela byť len úspešnou producentkou alebo režisérkou, ale taktiež by chcela pomáhať ľudom a mať vlastnú charitu pre deti a dospelých trpiacich autizmom, ako aj jej brat Samko. Tvrdí, že človek musí vedieť aj pomáhať a byť milý k ostatným, lebo s takýmto prístupom je človek šťastnejší.

Neprežívajme, ale žime.

„Chcela by som každému povedať, nech si nájdu čo ich baví a nech nepočúvajú nikoho, nech si idú za svojím a nech sú šťastní, lebo to je najdôležitejšie.“